SlovenčinaŽivot
Včera som sa dozvedela, že zomrela moja kamarátka. Mala 40, bola vdovou, ktorá vychovávala svoju jedinú dcéru, ktorá má dnes 18. Bol to veľmi milý, vtipný a dobrý človek. Absolvovala som s ňou niekoľko seminárov, ktoré viedla a tak som sa od nej aj veľa naučila. Od kedy mi prišla SMS s tou správou, neviem prestať na ňu myslieť a hlavne na jej dcéru, ktorá zostala úplne sama.
Hlavou mi bežia rôzne myšlienky a úvahy o „živote a smrti“ a o tom, ako by sme si mali viac vážiť a uvedomovať, že máme to šťastie, že si žijeme vlastne celkom v pohode.
Už veľakrát som si dávala záväzky, čo budem a nebudem robiť, ako sa budem viac venovať sebe, deťom, môjmu mužovi, rodine a priateľom.
Že sa nebudem ponáhľať a náhliť ľudí okolo seba. Že sa budem viac usmievať. Že nebudem ľudí súdiť, ale budem ich brať takých akí sú. Že poviem svojim blízkym, že ich mám rada vždy, keď to tak budem cítiť. Že zavolám svojej mame a nepohádam sa s ňou kvôli nejakej blbosti. Že poviem svojim kolegom, že sme fantastický kolektív, a že mi je s nimi v práci radostne. Že nebudem nadávať za volantom. Že budem čítať deťom rozprávku na dobrú noc, aspoň raz do týždňa. Že budem počúvať ich príbehy a nebudem pritom vykladať nákup do chladničky. Že sa budem viac bozkávať so svojim mužom. Že zavolám mojim najmilším kamoškám len tak. Že spravím deťom pekné letné prázdniny. Že budem v lete korčuľovať na hrádzi, lebo to milujem. Že budem robiť veci, ktoré ma tešia na úkor domácich prác.
Zuzka, toto som si všetko sľúbila, tak mi drž palce, nech sa tak stane. Mám Ťa rada.